recenzia CD

Pavol Morochovič, sa už na slovenskej jazzovej scéne etabloval. Hráva v duete s gitaristom Mirom Zahradníkom. Na svoj debut u renomovaného labelu Hevhetia dal ale dokopy hviezdnu rytmiku - Juraj Griglák a Martin Valihora.

Refrény sú usilovne chytľavé, groovy sa tvária ako rock, ale ani občasné dychy nespravia z Kryštofa Chicago.

Pesničky z Flowerville majú čistú a prehľadnú formu, nekomplikované, s rezervou podané hráčske party, no najsilnejším prostriedkom pre naklonenie priazne poslucháča je svieži sólový spev.

Hneď na začiatok sa priznám, že hudba, ktorú produkujú títo mladí Sliačania, nie je práve moja „šialka kávy“, ako hovorí jedna slovenská celebrita.

Pre Mišíka je pieseň často len hrubý, východiskový materiál, ktorý sa stáva nadčasovým úkazom až vďaka nenapodobiteľnej, samorastlej „mišíkovskej“ interpretácii. A ak sa tá stratí, otázkou môže byť, čo vlastne zostane?

Pezinčan Milan Konfráter si nahral svoje autorské, sólové CD v neďalekej Modre. Nahrávka je plná farieb a odtieňov Pieseckej leánky, či Devína. Konfráter siahol po svojich textoch a melódiách nevhodných na interpretáciu s jeho Blues Bandom.

Obsah a forma, aby som tak povedal, dávajú spoločne zmysel. A nútia vás vypočuť si to zariekavanie znova. A znova.  Až do záverečnej piesne „Vesmír“.

Napriek tomu, že Steven Gene Wold si vybral svoj pseudonym podľa morskej fóbie, ktorou trpí, na albume Sonic soul surfer ukazuje, že nemá strach takmer z ničoho.

Richards vždy chránil povesť RS a ich korene. Jeho verzia Goodnight Irene je lepšia ako originál od Leadbellyho, čo dokazuje, že aj stará škola, kam až oko dohliadne, môže byť inšpiráciou mladým. Pokiaľ o to sami stoja a nik ich do toho nenúti.

Zdeněk Němeček, frontman českých Quanti Minoris, sa tejto hudbe venuje už roky a v jeho osobe sa ideálne spája minulosť folkového pesničkára, multiinštrumentalistu a hráča na staré nástroje, ale zároveň aj rockového muzikanta.